Napríklad taká definícia slova "štandard/štandardný/štandardnosť".
Predseda parlamentu, pán Paška, dnes vo svojom (naozaj) štandardnom prejave, v ktorom snahu vysvetliť nevysvetliteľné prevyšuje už len snaha obhájiť neobhájiteľné, použil toto slovo asi 20 krát. "Štandardné politické strany" (rozumej, ako napr Smer-SD), "štandardné strkanie" (rozumej, také, ktoré vyprovokovali údajne ožratíposlanci Smeru), sa striedali s "neštandardnými politickými subjektami" (rozumej, tie, ktoré najviac poukazujú na rabovačku jednej štátostrany), a zjavne asi aj s neštandardnými "strkanicami" (to sú tie, keď smerácky, údajne triezvy poslanec dostane na frak).
Táto snaha o to, spraviť z gule kocku, a z čiernej bielu, ma priviedla na myšlienku, že títo ľudia sú už asi tak odtrhnutí od reality, že hovoria akýmsi iným jazykom.
Aj keď na prvý "počuv" znie ako slovenčina.
Skúsme teda zostaviť taký jednoduchý smerácko-slovenský prekladový slovník. Začnem skromne, práve tým chudáčikom, zneužívaným slovíčkom "štandardný":
Štadardný: príd. m. ktorý zodpovedá štandardu, alebo dosahuje istý štandard.
Poďme na to:
Štandardná politická strana: dlhodobo etablované politické zoskupenie, dychtiace po moci za každú cenu. Ideové pozadie nie je vôbec dôležité (z marketingového dôvodu sa odporúča nejaké mať, ideálne také, ktoré zodpovedá čo najširšiemu publiku potenciálnych voličov). Dôležité sú zásady a hodnoty fungovania, ktorými najčastejšie sú: celoživotný oportunizmus, zásadná bezzásadovosť, vrodená, alebo vypestovaná bezchrbtovosť.
Štandardný politik: človek s dobrými hereckými schopnosťami (napríklad - schopný odviesť sociálne ladený prejav, ktorý dojme aj dôchodcov, a zároveň kontrolujúci si čas na svojich hodinkách v cene celoročnej mzdy jednej hladovej doliny), morálne nastavenie nehrá rolu, skôr je naobtiaž pri aplikovaní "reálpolitiky", rozumej, akceptovaniu kšeftov na všetkých úrovniach riadenia štátu.
Štandarná parlamentná väčšina: 83 robotov, riadiacich sa vôľou najužšieho politbira "štandardnej" štátostrany, bez akejkoľvek čo i len snahy o prejavenie vlastného názoru. O existencii viacerých takýchto "štandardných" poslancov sa vedú vedecké dišputy, pretože ich nikto nikdy nevidel nikde vystupovať, ani nič navrhovať.
Šandardný (sociálny, právny, moderný, európsky....) štát: štát vo vlastníctve úzkej skupiny magnátov a politikov, konajúcich vo vzájomnej symbióze. Na vonok sa tváriaci ako "demokracia", v skutočnosti sa záujem o občana začína aj konči okamihom volieb. Celá činnosť "štandardných" strán sa sústreďuje na vytváranie ilúzie o starostlivosť o ľudí, z ktorých majú v skutočnosti strach - ak by títo dokázali prejavť svoju vôľu. To sa však deje málokedy, a keď už tak len po troškách, plne v súlade s našou tradíciou prežívania. V skutočnosti ľudu stačia ohlodané kosti z hodovacieho stola a jedna veľká ilúzia o akomsi vyššom zmysle politiky štandardných strán.
No, snáď je teraz ten Paškov prejav zrozumiteľnejší...
