Návrat legiend
AC/DC, Queen, Metallica, Extreme, Guns `n` Roses, Whitesnake – kapely, ktoré majú spoločný znak v tom, že nechali svojich fanúšikov čakať na nový materiál podstatne dlhšie, ako býva dobrým zvykom. Pri niektorých z nich už pomaly nikto nič ani neočakával (Extreme, Queen), pri niektorých odďaľovanie vydania nového albumu vyzeralo skôr ako marketingový ťah (GnR).
David Coverdale sa už dlhšiu dobu udržoval v koncertnej forme, preto nový materiál takým prekvapením nebol. Hard rockoví harcovníci na čele s držiteľom jedného z najmocnejších hlasov, pamätajúceho éru Deep Purple z polovice 70-tych rokov, aj na albume Good To Be Bad dokazujú, že do starého železa nepatria, aj keď na slávu albumu 1987 to nevyzerá. Nekonajú sa žiadne prekvapenia, všetko ide ako keby vo vyjazdených koľajách očakávaného, napriek tomu nový materiál pôsobí vzdušne a uvoľnene. Povedzme si rovno – fanúšikov kapely, ktorá je na svete 30 rokov, nezaujímajú nejaké extrémne experimenty. Whitesnake splnili svoju úlohu so cťou, a tak je to dobre.
Nie inak, ale v bledomodrom je to pri britských pop-rockeroch Def Leppard. Tu nejde až o takú diskontinuitu vývoja, ako pri iných zoskupeniach, tkroým sa venujem v tejto časti, napriek tomu ich sem pridávam, lebo minimálne minulými úspechmi a dĺžkou pôsobenia sem patria. CD Songs From The Sparkle Lounge patril pre mňa k pozitívnym prekvapeniam, pretože – budem úprimný – som od neho nič nečakal. Kapele sa však darí vzbudzovať príjemné reminiscencie na najslávnejšie obdobie, ohraničené albumami Pyromania, Hysteria a Adrenalize. Na získanie nových fanúšikov v masovom meradle to asi nestačí, tých starých to však poteší. Kapela je vo forme, čo bolo vidieť aj na letnom Masters Of Rock vo Vizoviciach.
Metallica so svojím Death Magnetic mohla pozíciu kapely po predchádzajúcom vyslovene neurotickom počine St. Anger vylepšiť – a dovolím si tvrdiť, že sa tak aj stalo. Opäť sa nekoná žiadne prekvapenie, práve naopak, štvorica pod novým producentským vedením stavila tentokrát a istotu a vracia kapelu výrazovo kamsi na koniec 80-tych a začiatok 90-tych rokov. Pre niekoho sklamanie, ja to kvitujem – album prekypuje energiou, nie je na ňom žiadny odpad, a mám pocit poctivo odvedenej roboty. Jednoducho dôkaz, že metal hrať páni vedia aj po toľkých rokoch a aj po flirte s rôznymi orchestrálmymi aranžmánmi (S&M) a hard rockovými polohami (Load & Reload).
Queen – tak to je iné kafé! Asi najkontroverznejší počin – The Cosmos Rock – ktorý po famóznom koncertnom návrate s Paulom Rodgersom na čele rozdelil fanúšikov na dva tábory – ten prvý si nevie predstaviť Queen bez Mercuryho (napriek tomu na koncerty chodia:), a ten druhý akceptuje kapelu takú, aká je, aj s jej túžbou ďalej tvoriť. Raz darmo, Freddie bol len jeden, ale napriek tomu novinka so silne bluesovo cítiacim Rodgersom za mikrofónom rozhodne nepatrí do koša! The Cosmos Rock prináša mnoho nového, a ťažko ho porovnávať so starými albumami zo 70-tych a 80-tych rokov, napriek tomu prináša porciu poctivého rocku, ktorá na niekoľké vypočutie vie osloviť a chytiť za srdce. Odporúčam, stojí to za pokus!
Ďalšími pánmi na holenie je kapela, ktorej znovuzrodenie som očakával najviac – Extreme. Nikdy som týmto talentovaným američanom neodpustil, že nepokračovali v započatom výbornom diele (posledný album vyšiel v roku 1994), a síce členovia kapely dávali o sebe vedieť (predovšetkým famózny Nuno Bettencourt (gitarista)), chémia pôvodného spojenia jednoducho chýbala. Saudades De Rock pokračuje v línii Nunovej sólovej tvorby, ale práve Charoneho vokál a pestrejšie variácie skladieb dodávajú albumu to, čo tu chýbalo. Aj napriek z môjho pohľadu nadmiery pomalších skladieb je to pre mňa jeden z vrcholov hudobnej scény roku 2008. Pustite si prvú Star – a budete presne vedieť, o čom hovorím.
Akými sú Guns and Roses roku 2008? Zvlášť keď v kapele neostal kameň na kameni a z pôvodnej autorsky plodnej trojice – Rose, Slash, Stradlin – zostal v kapele len neurotik Axl? Na odpoveď sme čakali dlhé roky, ale zdá sa, že sa oplatilo. Na Chinese Democracy nečakajte žiadne You Could Be Mine, to skôr Yesterday, žiadne Right Next Door To Hell, ale skôr Civil War. Nový „matroš“ svedčí o tom, že zlé dieťa vyrástlo, ukľudnilo sa, a hudba je omnoho menej provokujúca, a omnoho viac usadená. Prekvapuje to niekoho?
Na albume počuť veľa nových zvukov, dovtedy u GnR moc nepočutých – a tým myslím hlavne elektroniku. Nie je to však na škodu veci. Dieru do sveta s tým Axl asi nespraví, v každom prípade dokázal, že vie napísať dobrú skladbu, a dokonca že vie aj spievať (tak čisté vysoké tóny, ako v Street Of Dreams sme predtým nikdy nepočuli). Klobúk dole, len dúfam, že na ďalší album nebudeme znova čakať 15 rokov!!
Kto nám to tu ešte chýba?? Ó áno, AC/DC!! Napriek tomu, že som nikdy nepatril medzi skalných fanúšikov týchto tradicionalistov, musím albumu Black Ice uznať, že tak dobre sám seba nekopíruje skutočne nikto:) Poctivé dielo s dobrým zvukom, možno by som znížil počet skladieb, ale skúste napríklad štvrtú v poradí – Anything Goes – a uvidíte, že aj kopírovať sa dá originálne!
Moje srdcovky
Toľko k návratom veľkých. Tu je pár mojich srdcoviek, ktoré rozhodne k mainstreamu (ani tomu rockovému) nepatria:
Ayreon – 01011001
Mohol by som počúvať 24 hodín 7 dní v týždni! Holandský čarodej Arjen Anthony Lucassen prekonal týmto dielom sám seba a týmto dvojalbumom u mňa vyhral na celej čiare. Dynamický epos, na ktorom s apodieľa spevákov a speváčok, že ich na prstoch dvoch rúk nespočítate, prináša od hard rocku, cez ostrejšie polohy, až po symfonicky podfarbené časti na ploche dvoch hodín prehliadku všetkého, čo si dokážete predstaviť pd pojmom rocková opera. Fantastické dielo!
King`s X – XV
Čo dodať. Predstavitelia amerického rocku, z odkazu ktorých Čerpá zdá sa za oceánom polovica rockových kapiel. Vyzreté dielo XV treba vypočuť, pochváli sa samé. Pripravte sa na stredné polohy a výborné vokálne linky.
Joe Satriani - Professor Satchafunkilus And The Musterion Of Rock
Paul Gilbert - Silence Followed By A Deafening Roar
Dvaja gitaroví velikáni prišli so svojimi najlepšími albumami – minimálne v novom miléniu. Viac, ako rýchlosť prstov na hmatníku zaujme myšlienka, obidvaja sú originálmi vo svojom štýle. Uvidíme, s čím príde Mr. Vai!
Neal Morse – Lifeline
Ultraplodný americký skladateľ a multiinštrumentalista sa opäť predviedol štandardnou kvalitou na novinke Lifeline. Občas mám pocit, že už veľa nového nevymyslí (aké paradoxné v oblasti progresívneho rocku), ale – počúva sa to výborne, zahraté je to výborne, tak čo.
Avantasia – The Scarecrow
Edguy – Tinnitus Sanctus
Tobias Sammet sa vytiahol – za rok dva albumy, každý vysokej úrovne. Prerod jeho domovskej kapely Edguy zo speed metalistov na univerzálnejšiu chásku, spájajúcu v sebe čo-to z hard rocku, metalu, aj power metalu je, zdá sa, dokonaný. Napriek veľkohubým vyhláseniam, ktoré Tinnitus Sanctus prirovnávali k prelomovým dielam napr Black Sabbath, musím povedať, že ide „len“ o dobre odvedenú prácu v rámci Tobiasových možností. Nestačí to? Ale áno, porcia dobrého rocku zaručená! A dokonca mám pocit, že pri bočnom projekte Avantasia a albume The Scarecrow ešte viac – možno to robia hosťujúce extratriedne hlasy, ako napr Jorn Lande, Michael Kiske, alebo Bob Catley.
Dream Theater – Greatest Hit (...& 21 other pretty cool songs)
Dream Theater – Chaos In Motion
Čo dodať. Pre mňa najväčšia kapela tento rok nevydala nový materiál. Dočkali sme sa však prvého „best of“ s čiastočne premixovaným materiálom, a hlavne 2 DVD a 3 CD Chaos In Motion z posledného turné. Kľudne hrajte do nemoty, borci, aj tak bude stále málo!
Karmakanic – Who`s the Boss in the Factory
Amaseffer – Slaves For Life
Na záver dve prekvapenia – Amaseffer som vôbec nepoznal, Karmakanic len zľahka, oba albumy mi doslova učarovali. Pre priaznivcov progresívneho rocku lahôdka, ak má niekto rád The Flower Kings, tak potom Karmakanic, ako bočný projekt ich basgitaristu je priam povinnosťou.
Želám všetkým krásneho Silvestra a šťastný nový ro(c)k, a dúfam, že bude minimálne tak plodný, ako bol ten odchádzajúci.
Všetko dobré!
